Duklock fanfiction

"Ahoj moja, tak, ako to vyzerá s plánmi?" Volal som priateľke Nine, kvôli firemnej akcii, kam mala ísť so mnou. "Dušan, asi neprídem." "Prečo? Je ti niečo?" "Nie je mi dobre už od rána a necítim sa na cestovanie." "Si chorá?" "Práve, že nie, len sa mi točí hlava a najradšej by som len spala." "Skús sa z toho vyspať a keď to prejde prídem pre teba?" "Dušan, ja vážne... je mi na hovno. Veľmi sa hneváš?" "Nepreháňaj, daj sa do poriadku. Vieš z čoho ti je zle?" "Neviem, myslela som, že to je len z jedla, ale po dnešku..." "Čo bolo dnes?" "To ti poviem, keď prídem." "Ninka, ty plačeš?" "To nič... zavolám ti večer ešte dobe?" "No dobre... tak si oddýchni. Ľúbim ťa." "Pá." Ukončila hovor. Večer sme ešte trochu popísmenkovali a akosi to všetko prešlo.

V piatok ráno som jej ešte zavolal, či si to nerozmyslela. Nerozmyslela. V sobotu boli pre ňu jej rodičia, lebo jej bolo ešte horšie. Nejako, že to vydrží do pondelka a pôjde k doktorovi. "Kuva čo je?!" Zobudil ma vyzváňajúci mobil. Kým som ho našiel už zvonil druhý raz. "No..." volala mi Ninkina mama "...kurva!" Okamžite som sa šiel umyť a šiel som za Ninou do nemocnice. Bez menších problémov som mohol ísť za ňou... čakal som aspoň nejaký problém. "Ahoj," dal som jej pusu na čelo. "Už ti je lepšie?" "Mhm..." "Neplač, budeš v poriadku, Ninka." "Strašne som sa bála." "To nič, už je dobre... už vieš prečo si skolabovala?" Len pokrútila hlavou, "asi len z toho že mi bolo tých pár dní zle a bola som unavená." Ostal som pri nej kým sa upokojila. Čo bolo celkom dlho. "Oddýchni si. Do zajtra to vydržíš." "Jedine ak si budeme písať." "Budeme... zajtra sa vidíme." "Dušan?" "Čo moja?" "Zajtra nejdeš do kancelárie?" "Nie?" "A nemohol by si prísť pre mňa ty? Naši to strašne prežívajú." "Keď chceš, môžem." "Dám ti vedieť kedy, dobre?" "Dobre, mám to brať tak že sa chceš vyhnúť vašim?" "Presne," už sa trošku usmievala. "Tak dobre... prídem si pre teba. Drž sa, pá." "Pá." Samozrejme prišiel som neskoro na poradu so šéfom. "Ospravedlňujem sa, že meškám ale priateľka je v nemocnici." "Je v poriadku?" "Hej, už to bude dobre." Po porade som si šiel nafotiť produkt na ďalšiu zákazku a prišiel za mnou šéf. "Dušan, keby si potreboval byť doma vieš že s tým nie je problém." "Pohodička," "naozaj, nepotrebuješ byť s priateľkou?" "Nie, len je prepracovaná, robí bakalára a tak, má toho len veľa, za pár dní bude v poriadku."

∞ ∞ ∞

"Tak čo, zajtra teda odchádzaš naspäť?" Spýtal som sa Ninky keď jej už bolo dobre. "Neviem," ľahla si na mňa, "oplatí sa mi tam ísť na dva dni?" "To musíš vedieť ty." "Mala by som ísť do školy, ale maródku mám do konca týždňa..." pozrela na mňa, "predĺžený víkend?" "Ideš ešte oddychovať?!" "Vravela som niečo o oddychovaní?" "Nebolo ti ešte včera zle?" "Neviem o tom," naklonila sa ku mne. "Ale ja áno." Položil som ju na sedačku. "Hmm, mohol by si sa mi trošku povenovať v rámci domáceho liečenia." "O tom nepochybuj..."

"Stále dobre?" Vzal som medzi prsty pramienok jej vlasov. "Mhm... celkom by som si dala sushi teraz." "Zas ti bude zle?" "Nebolo mi zle od žalúdka." "Nič som nepovedal," dali sme si pusu a šiel som si pre mobil. "Idem do sprchy." "Dobre..." Objednal som jedlo a tiež šiel do sprchy po Nine. Medzi tým dorazila večera. Nina si potrebovala zmyť pleťovú masku takže ma dosť hnala. "No poď, Ninka," zavolal som na ňu aj so sushi na stole. Len si k tomu sadla a už jej prišlo zle. "Si v pohode?" "Mhm," a utekala do kúpeľne. "Ninka, čo ti je?" Šiel som za ňou. "Ja neviem..." Celá sa triasla. "Už je dobre?" "A-asi." "Spravím ti len niečo ľahučké?" "Mhm."

∞ ∞ ∞

Behom dvoch dní bola už naozaj fit a začali sme premýšľať o spoločnom bývaní, preto sme sa šli pozrieť na pár bytov spoločne s jej rodičmi. Obaja v tom vedia chodiť lepšie ako my, tak prečo nie. Prešli sme si už pár bytov a tento sa nám naozaj páčil.

"Láska?" "Čo moja?" "Nebolo by to pekné ako izbička pre bábätko?" "Nie je ešte skoro?" "Mno, nemyslím si," vzala ma za ruky a dala si je na bruško, "my sme sa rozhodli ti to chvíľočku nepovedať." "My..." normálne mi došli slova. "Ninka," pevne som ju objal a pobozkal. "Láska, ja ťa tak ľúbim... Ninka." "Tešíš sa?" "Úplne najviac." "Ľúbim ťa," dala mi pusu na krk, "nemali by sme už ísť za našim?" "Jasné, poď." Vzal som ju okolo pása. "Tak čo, ideme ešte na ďalšie sa pozrieť?" "Tento je úžasný," oprela sa o mňa Ninka. "Ninka, sa už aj rozhodla kde bude detská izba." "Vy to myslíte naozaj vážne s tou rodinkou." "Mno," dal som jej ruku na bruško. "Alebo už?" "No už máme nejaký ten týždeň za sebou." Spravili sme si všetci spoločne príjemné poobedie a s Ninkou sme potom šli ku mne.

"Poď ku mne Ninuš." Zvalili sme sa na gauč. "My budeme mať bábo." Maznali sme sa. "Dušan, ty si vážne rád?" "A mojkal by som si ťa tu už pomaly celý večer keby nie?" "Ja len pre istotu." "Neveríš mi?" "To by som s tebou nečakala bábo." "Čo je? Je ti niečo?" Len pokrútila hlavou, "som len trošku unavená." "Naozaj si v poriadku aj s malým?" "Neboj sa, to že som unavená je úplne normálne, pretože som si ešte nezvykla, že fungujem za dvoch." "Určite je to len to?" "Mám ťa zobrať so sebou na ďalšiu kontrolu aby si to počul od doktora?" "Prepáč, nemusíš byť hneď podráždená." "Nie, ty prepáč, občas sa nekontrolujem." "Lubenkam ťa a idem nám niečo spraviť pod zub dobre? Nebudeš proti?" "Nebudem ale nerozmaznávaj si ma príliš, lebo budem za chvíľku ako taký sloník." "Ty ani vo sne." "Lebo som cvičila..." Už som ju ďalej ani nepočúval. "Papaj a nevymýšľaj." "Ty vážne chceš aby som mala čo zhadzovať po pôrode." "Mhm, teda, ehm-ehm." Oprel som si hlavu o jej rameno. "Veď preto," dala mi pusu. Napapali sme sa. "Idem si ľahnúť." "Veľmi si unavená?" "Mhm, dosť." "Zaspíš aj bezo mňa?" "Ideš ešte streamovať?" "Taký kratší stream by som dal... jedine, žeby," vzal som ju za boky. "Dnes vážne nie, už som unavená." "Dobre," dal som jej pusu, "dobrú noc." "Dobrú a nebuď dlho." "Nebudem." Počkal som kým si ľahla aby sme nemiešali stream a súkromie. Nestreamoval som dlho, len do polnoci. Všetko som vypol a šiel spať. "Už si skončil?" Ninka sa zobudila. "Zobudil som ťa?" "Nie." "Cítiš sa dobre?" "Najlepšie," pritúlila sa ku mne a zaspala. Dal som jej pusu do vlasov. V polospánku som registroval, že jej bolo nevoľno. Teda dúfam, že to bolo len to...

∞ ∞ ∞

Nevoľnosti nás potrápili len pár dní a zvyšné týždne prvého trimestra sme si náramne užili. Do toho sme zvládli sťahovanie a Ninka už varila obed v novom byte keď som dokončil snáď najzložitejšiu robotku, čo som kedy dostal. "Čo dobrého to bude?" Pohladil som ju po brušku. "Čo máš najradšej." "Už sa teším..."

Po skvelom obede sme sa šli prejsť a večer som bohužiaľ musel ešte do kancelárie. Toto naozaj zbožňujem. Keď som sa vrátil, Ninka sedela pri počítači. "Čo robkáš?" "Do riti, dva long." Normálne som sa až zastavil v kroku. "Ninka, ty hráš csko?" "Čo? Neruš!" "Okej," rozosmialo ma to. Ninka a počítačové hry. A rovno counter strike. "Ninka, kde si dala foťák?" "V chodbe... hej Andy, bez počítača nevie čo má robiť." "Ty hráš s chalanmi?" "Máš niečo proti, Dušan?" "Že hráš miesto mňa a kazíš mi rank." "Čo nepovieš," dal som jej pusu na čeľusť tak sa zasmiala. "To že nemáš pracovať platí aj pre počítač." "Neplatí a mám len obmedziť prácu." "No, čakal som že to bude vyzerať horšie," pozrel som si ranking. "Aspoň na niečo je dobrá nuda počas tehotenstva." A takto sa chalani dozvedeli o našom malom prírastku.

∞ ∞ ∞

Na prvé výročie sme si chceli dopriať víkend niekde, kde o nás bude postarané a my si budeme len užívať. Ninu ale týždeň pred tým hospitalizovali, našťastie to nič vážne nebolo, ale musela nám stačiť romantika doma. Vlastne čo viac sme si mohli želať, pokojne mohla naše výročie tráviť v nemocnici.

Ležali sme na rozloženom gauči. Na stolíku sme mali zapálené sviečky. Popíjali ovocnú šťavu a varili PS4ku už od rána hraním.

Pred rokom by som si za hry vyslúžil len nechápavý pohľad. Teraz jej musím brať ovládač z rúk. "Už stačilo, nie?" "Ešte jednu hru." Z jednej hry boli dve a prestal som to počítať. Konečne sme to vypli a k večery sme si pustili film, pri ktorom sme zaspali. Ráno sme boli celí dolámaní.

To však bolo nič oproti tomu, aký nevyspatí vstávame teraz, vďaka nášmu malému pokladu, ktorý obaja nesmierne ľúbime... aj keď nás zobudí občas, aj 10 krát za noc.

∞ ∞ ∞ 

Prvá fanfiction poviedka o youtuberovi a streamerovi Duklockovi. Verím, že sa páčila a určite čo skoro pribudne ďalšia :)